|
Foto: Erika Litváková
Tamara Moyzes: Všade som menšina
Už jej študentský happening sa v Prahe skončil ako mediálna kauza. Na Akadémii umení nepochopili jej akciu s podpisovaním papiera, že do budovy školy vstupujú na vlastnú zodpovednosť, ako vtip a zavolali na ňu policajtov. Na bratislavskej vysokej škole zas pohoršila pedagógov prácou, v ktorej sa odfotila nahá. Výtvarníčka a aktivistka alebo artivistka Tamara Moyzes vyrastala v Bratislave, má slovenské aj izraelské občianstvo, žije v Prahe a často vystavuje v zahraničí. Jej umenie tne do živého, verí, že zasadiť sa za práva menšín a bojovať proti diskriminácii a rasizmu umením má zmysel.
Na slovenskom veľvyslanectve v Prahe ste so skupinou Romane Kale panthera podali protest proti oslobodzujúcemu rozsudku v prípade košických policajtov, ktorí šikanovali rómskych chlapcov. Prečo?
Pre mňa ako slovenskú matku rozsudok znamenal, že na Slovensku majú štátne sily povolené šikanovať. Že je to v pohode. Navyše toto nie je jediný prípad. Je ich viac, ale tento je mediálne známy. Médiá vo svete ho sledujú. Pre Slovensko je to strašná hanba. Dali sme svetu odkaz, že u nás sa niečo také môže diať. Že sa toleruje, keď polícia šikanuje deti.
Video z odovzdávania správy slovenskému zastupiteľstvu pôsobilo trochu rozpačito.
Sme zvyknutí, že keď sa organizuje protestná akcia pred ambasádou, veľmi zriedka si niekto príde tlačovú správu prevziať. Takže sme boli radi, že si po to z ambasády vôbec prišli. Ale je pravda, že to prebehlo zvláštne. Správu si prevzali doslova pomedzi mreže bez jediného slova. Čakáme na oficiálnu odpoveď.
So skupinou Romane KALE Panthera pred slovenskou ambasádou v Prahe. Foto – Shlomi Yaffe
Čo žiadate?
Zastupiteľstvu sme položili niekoľko otázok a požiadaviek. Prekáža nám najmä to, že video nebolo použité ako dôkaz. Kauza sa vlečie už od roku 2009. Je prirodzené, že verejnosť očakáva, že konečne príde spravodlivosť. Na videu vidno tvár minimálne jedného policajta. A to, že si video natočili oni, je úplne jasné. Pripomína to zábery z vojny v Iraku, keď americkí vojaci týrali väzňov. Toto sú navyše deti. Je neuveriteľné, že video nebolo uznané ako dôkaz. Veď to je nonsens! Kto iný ho mohol nakrútiť? Akože tie deti, ktoré tam vyzliekali a šikanovali? Kto si takéto videá točí? Zväčša tí, ktorí to robia, ktorí šikanujú.
Patríte medzi ľudí, čo neúnavne poukazujú na krivdy, na rasizmus, upozorňujú na diskrimináciu. Ako sa z vás stala umelecká aktivistka?
Umenie mi bolo odjakživa blízke. Možno aj preto, že môj otec bol fotograf. A hoci veľmi skoro emigroval do Ameriky, asi ma stihol ovplyvniť. A mama ma v tom vždy podporovala. Tým, že som vyrastala v Bratislave ako židovsko-maďarská menšina, bola som už od detstva konfrontovaná s tým, že som iná. Uvedomovala som si, že vyzerám inak. Od základnej školy sa ma spolužiaci pýtali, odkiaľ som. Keď na to okolie upriamuje pozornosť, ustavične sa pýta, človek začne o svojej identite uvažovať. Automaticky som sa začala stotožňovať so všetkým, čo je menšinové, čo je iné.
Priviedlo vás to k tomu, aby ste sa v dospelosti angažovali pre menšiny?
Keď som v roku 2001 odišla do Izraela, začala sa druhá intifáda. Študovala som na umeleckej škole v Jeruzaleme a začala som byť aktívna. Spojila som sa s izraelskými, židovskými, propalestínskymi mierovými aktivistami. Pri akciách, ktoré sme robili, som začala využívať svoje vedomosti z umeleckej akadémie –happening, performance, plagátové formy. Našla som sa v tom.
Pred odchodom ste študovali na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Tam ste ešte neriešili politické témy?
Áno, ale trošku inak. Riešila som otázky feminizmu. V ateliéri Rudolfa Sikoru som napríklad realizovala prácu nazvanú „Zahraj SA…“, v ktorej som sa vyrovnávala s otázkou ženstva. Odfotila som sa nahá na plagát. Ľudia si mohli vystrihovať šaty a obliekať ma, čo tematizovalo manipuláciu so ženou. Ako nám predpisujú, čo si máme a nemáme obliekať. Podobne ako sa teraz diskutuje, či je viac perzekvovaná arabská žena, ktorá nosí hijab, alebo že naše európske ženy sú skoro všade polonahé. Či to nie je svojím spôsobom to isté prenasledovanie.
Cez feminizmus ste sa dostali k etnickým otázkam a právam menšín?
Z Izraela som sa vrátila do Bratislavy z osobných dôvodov, pretože mi zomrela mama. Na škole moje aktivity príliš nepodporovali a netolerovali, tak som odišla študovať do Prahy.
Je politické umenie u nás iné než vo svete?
U nás je ho málo a za svetom zaostáva. Ešte ho spoločnosť nevníma ako jeho samozrejmú súčasť. Stále sa tu riešia otázky, či politické umenie patrí do galérie, alebo nie.
Nie sú to legitímne otázky?
Vo svete už dávno nie. Sú to zastarané otázky, ktoré sú dávno zodpovedané. Dnes politické umenie v medzinárodnej oblasti trpí naopak tým, že sa etablovalo, vytiahlo z undergroundu. To začína byť problém a odkrýva veľa novích otázok. Napríklad ako sa rieši etika u predaju politického umenia.
Nedávno u nás výtvarník Peter Kalmus polial bustu Vasiľa Biľaka červenou farbou. Našli sa hlasy, ktoré to neschvaľovali a videli v tom len deštruktívne vyliatie zlosti. Čo si o tom myslíte?
V každom prípade je to postoj. Postoj, ktorý zreteľne ukazuje, že nie všetci s tou sochou súhlasia. Pre mňa je to úplne legitímne.
Má politické umenie hranice? Čo je ešte akceptovateľné a čo už nie?
Malo by mať. Hranicu podľa mňa tvorí etika.
Pre niekoho je už takýto akt za hranicou, išlo o poškodenie diela. Bolo podané aj trestné oznámenie.
Vo všetkých demokratických krajinách je možné vyjadriť svoj názor, ukázať, čo si myslím. Napríklad vyliať farbu na sochu kontroverznej osobnosti. Predpokladám že socha bola platená zo štátnych zdrojov, takže z daní občanov. P.K. vijadril názor za všetkých tých, ktorý sochu platili, ale nesúhlasia s ňou. Súčasťou etiky v politickom umení by však malo byť napríklad aj to, že ak sa ako umelec venujem povedzme problematike menšín, rómskej alebo inej, musím vopred uvažovať, ako moje dielo v danom kontexte vyznie. Na to si musíme dávať veľký pozor. Ak to nie je naša skutočne osobná téma a nestretávame sa s Rómami, ale iba robíme o Rómoch, pričom netušíme, aká je skutočná situácia, síce vytvárame umelecké dielo, ale niekde z toho môže byť pogrom. Na to si treba dávať pozor.
Etika nie je presne definovaná čiara.
Nie je. Politický umelec musí byť obdarovaný citlivosťou. V kultúre, v ktorej tvorí, musí veci vnímať.
V jednom projekte spievate vo vyšívanom čepci slovenskú hymnu po maďarsky. Aj to môžu niektorí vnímať už za hranicou, urážlivo. Môže sa ich to dotknúť vo vnímaní národnostnej identity.
Samozrejme, ak umelec chytá do rúk čosi také, ako sú štátne znaky alebo hymna, musí si byť vedomý, že sa to môže dotknúť národnostného cítenia. To video sme pripravili so skupinou Piata kolóna v Košiciach. V období, keď vzniklo, sa vyostrovali vzťahy s Maďarskom. Budapešť ponúkla občianstvo aj slovenským Maďarom a bol z toho škandál. Zároveň sa na Slovensku pripravoval vlastenecký zákon, ktorý predpisoval spievať hymnu na školách a v štátnej správe. Reagovali sme na tieto skutočnosti. Ako by sa asi cítili deti maďarskej menšiny, keby museli každé ráno spievať štátnu hymnu?
Pracujete s veľkým nasadením. Čo vás ženie?
Môj hlboký pocit, že každý projekt dokáže niečím pohnúť a dá sa dôjsť k spravodlivosti. Vďaka projektu, ktorý som robila v Prahe 7, sa napríklad podarilo zastaviť stavbu obchodného centra na pietnom mieste. Spravili sme bojkot v deň, keď mal magistrát podpísať zmluvy so zástupcami developerskej firmy. Obchodné centrum sa malo stavať na území, kde bolo kedysi najväčšie zhromaždisko židov. Osemdesiattisíc ich odtiaľ poslali do koncentračných táborov. Navyše, v Prahe 7 nikto obchodné centrum nechcel
Ak to správne chápem, nejde vám iba o to zmeniť postoj vo vedomí ľudí, ale usilujete sa meniť situáciu priamo v politike. Ide vám o konkrétne kroky?
Samozrejme, že ide aj o konkrétne kroky. Jedna vec je dať ľuďom možnosť pozrieť sa na skutočnosť aj iným pohľadom, a druhá, že pri akciách sa podarí docieliť aspoň malú zmenu, spraviť malý krôčik.
Ako ľudia reagujú? Rozumejú politickému umeniu?
Pri vernisáži v Košiciach sme postavili akúsi volebnú tribúnu. Bola označená slovenskou aj maďarskou trikolórou. Návštevníci galérie tam mohli spievať hymnu ako karaoke. Samozrejme, reakcie boli rôzne. Niektorí tomu nerozumeli, pýtali sa prečo? Veď slovenská hymna má byť po slovensky. A boli aj pozitívne reakcie. Že si fajn zaspievali, vraveli, že je dobre, že sme otvorili diskusiu. Už som zvyknutá, že reakcie nikdy nie sú v strede. Bývajú čierno-biele.
Nie je rizikom byť verejným zástancom utláčaných, rizikových a často aj ohrozovaných menšín?
Sledujú ma neonacisti, dostávam od nich rôzne vyhrážky, crackli mi aj internet. Aj moje vlastné dieťa je menšina. A ešte väčšia ako ja, pretože môj manžel je Izraelčan. Tým, že sa tomu venujem, má aspoň prístup k inému pohľadu. Raz by sa s tým musel aj tak sám vyrovnať, ako kedysi ja.
Dá sa z politického umenia pokryť živobytie?
Tým, že som veľa cestovala a prednášala na rôznych akadémiách, v galériách v zahraničí, kde som nielen vystavovala, ale robila aj rôzne workshopy, sa mi celkom darilo vyžiť. Na rozdiel od Česka a Slovenska, kde človek, čo vystavuje, môže byť rád, že mu vôbec urobia výstavu zadarmo. Že si nemusí sám financovať napríklad náklady za materiál. Keď sa veľmi usilujem a vystavujem v zahraničí, dá sa vyžiť. Ale spím tri-štyri hodiny denne.
Chodíte niekedy napríklad do kina?
Teraz mám obdobie, že som svoje práce začala posielať do zahraničia a prestala som tam cestovať. Takže som konečne po troch rokoch päť mesiacov v Prahe. A pred pár dňami som bola na festivale One World – Jeden svet.
To nie je celkom konvenčné kino.
Do takého by som nešla. Komerčné veci pozerám len so synom. Pozrieme si nejakého Terminátora, alebo spolu zájdeme do kina na nejaké 3D. Prípadne si pozrieme, čo chceme, doma. To je môj relax, detské veci so synom.
Varíte?
Keď som bola posledné roky taká vyťažená, varil manžel. Ale inak varím veľmi rada a manžel tvrdí, že je to aj chutné. Ale neviem, či to nevraví iba preto, že je rád, že sem-tam navarím. Kedysi, keď bol syn maličký, som viac varila. Hoci som nikdy neprestala pracovať a vystavovať a nebola som na materskej. Vtedy to nebolo také hektické. Takže do synových troch rokov som varila ja a teraz viac varí manžel.
Čo varí? Aj niečo české?
Ani omylom. Nie, že by mi to nechutilo, ja si to niekedy aj dám, ale je to veľmi ťažké na žalúdok. Vyrastala som na maďarskej kuchyni, ale odkedy som v Česku, milujem bryndzové halušky. Pretože mi chýbajú. Väčšinou doma varíme niečo medzi maďarskou a izraelskou kuchyňou. A občas niečo thajské.
Ako vnímate ľudí, ktorí žijú celkom apoliticky a cielene sa politike vyhýbajú?
Veď to je výborné. Mám veľa kamarátov, ktorých politika vôbec nezaujíma. Moja sestra napríklad vôbec nečíta noviny. Absolútne ju to nezaujíma. Ani popkultúra. Dva roky ani netušila, že zomrel Michael Jackson. Aj priateľov mám podobných. Ideme spolu do prírody a rozprávame sa o svojich pocitoch, prežívaní a je to veľmi príjemné. Na druhej strane ma to prekvapuje. Obdivujem, že ich to dokáže nezaujímať. Pretože aj ich sa politika dotýka. Keď sa mi sťažujú, že musia opäť platiť vyššie dane a nevedia prečo. Alebo, keď sa im zhorší životná situácia, alebo ich vyhodia z práce, pretože je kríza. Človek sa tomu nevyhne. Ak si len nekúpi ďaleko od ľudí v hlbokej prírode nejaký príbytok a tam si nemedituje.
Aj takí sú.
Obdivujem ich. Som demokrat a myslím si, že každý má slobodnú voľbu. Naopak, budem rada, ak za nimi budem môcť chodiť trošku zrelaxovať. Moja mama napríklad vyštudovala filozofickú fakultu, ale jediné, čo bolo pre ňu dôležité, sme boli my, deti. Bola mamou na sto percent a pre mňa nie je jednoduché prijať, že ja taká nie som. Obdivujem ženy, ktoré dokážu byť v dnešných časoch mamami na plný úväzok.
Pre deti je možno rovnako dôležité aj to, že vidia, že sa vieme niečím nadchnúť, o niečo sa zasadiť.
A pre nás ženy je dôležité to, že sa môžeme rozhodnúť, čo chceme a čo nechceme.
Pri tvorbe do veľkej miery využívate médiá. Dokážete s nimi pracovať vo svoj prospech. Kde ste sa to naučili?
Zatiaľ sa to nikde neučí, ale myslím si, že raz sa bude. Ja som hlboké skúsenosti získala z okupovaných území v Izraeli a z druhej intifády. Dostať sa do médií, navyše s mierovou myšlienkou, keď padajú bomby a vybuchujú autobusy, nie je vôbec jednoduché. Postupne som pochopila, ako to funguje, a keď som prišla do Česka, zdalo sa mi to ako najjednoduchšia vec na svete. To sú stratégie, ktoré treba v politickom umení využívať.
Na jednej fotografii ste obkolesená početnými zástupcami médií, ktorí k vám napriamujú ruky s mikrofónmi, ako keby ste práve dostali Oscara. V akej situácii tá snímka vznikla?
V oblasti artivizmu súvisí úspešnosť minimálne spolovice s tým, ako sa dostanete do médií. Chceme predsa, aby sa informácia dostala k ľuďom. A ja zastávam teóriu, že nevadí, ani keby to mal byť bulvár. To sú výtlačky v státisícoch. Samozrejme, nepodarí sa to vždy. Tá fotka je z performance z Prahy 7, ktorú som spomínala.
Súčasťou vašich projektov je často mystifikácia, paródia, irónia.
Po kom ste zdedili humor a sarkazmus?
Kedysi som sa k tomu nepriznávala, nechcela som, aby ma ľudia posudzovali na základe mojich rodinných väzieb. Chcela som, aby ma brali takú, aká som. Ale teraz, keď sa blížim k štyridsiatke, hovorím o tom už aj verejne. Môj strýko je Tomáš Janovic. Vyrastala som s jeho knižkami a bola som zvyknutá na istý druh humoru. Často mi aj hovoria, že mám zvláštny druh humoru, až taký sarkastický, drsný.
A nekompromisne priamy?
Až to niekedy bolí. Myslím, že to mám z domu. Keď som vyrastala, bolo bežné, že som stretávala Lasicu a Satinského na návštevách, na ktorých sa veľa dišputovalo. Či človek chcel, alebo nie, niečo sa naňho nalepilo. A teraz sa to odráža aj v tom, čo robím.
Vyrastali ste na Slovensku, žili v Izraeli, v Česku aj Maďarsku. Kde sa cítite doma? Ste v Bratislave doma?
Proti Slovensku ani Bratislave nič nemám. Moje detstvo tam však bolo veľmi ťažké, preto sa tam nerada vraciam. Moja mama mala sklerózu multiplex od mojich ôsmich rokov, prestala chodiť, keď som mala jedenásť, a mala som osemnásť, keď zomrela. To nie sú príjemné spomienky. A plus, keď sa vraciam do Bratislavy, nemám tam už kontakty s rodinou. Keď som tam mala naposledy výstavu, bývala som v hoteli. Nebolo mi to príjemné.
Kde ste teda doma?
Keď sa ma pýtajú, kde mám domov, odpovedám, že sa doma cítim všade. Ale všade sa cítim ako menšina. Najviac milujem Prahu a Jerúzalem.
Autor: Erika Litváková
Čítajte na: http://kultura.sme.sk/c/7730665/tamara-moyzes-vsade-som-mensina.html#ixzz3fuA0N1Gg
|
